Stretnutie vrhu Khyi-Mi "A" na Súľovských skalách
10. 10. 2008 - 12. 10. 2008

Počas víkendu 10.-12. októbra 2008 sme po niekoľkomesačnom organizovaní zamierili pod Súľovské skaly do penziónu, kde sú vítané aj psy. Mali sme naplánované stretnutie nášho prvého vrhu a tešili sme sa na naše 5-mesačné šteniatka. Mali sme šťastie na nových majiteľov, prišli všetci a priviedli so sebou aj všetky naše Áčka. Veľmi ďakujeme našim novým rodinkám, že si urobili na stretnutie čas a že sme sa všetci takto spolu mohli stretnúť.

V piatok ráno sme vyrážali ako vždy - ženská časť v pohode, mužská časť výpravy nervózne, vraj nestíhame... Na trnavskej stanici sme však boli včas a naložili sme Braňa so sobolím Aryanom. Aj keď tomu Milan neveril, do céčkového kufra vošiel okrem našej megabatožiny aj plecniak chlapcov a mohli sme sa vydať už rovno do Súľova. Bhoomi však ešte mala snahu riešiť zasadací poriadok, nepáčilo sa jej, že sa o zadnú sedačku musí deliť, ale rázne sme jej vysvetlili, že jej jedno miesto stačí a cesta ďalej pokračovala pokojne aj keď s občasným Bhoominým frflaním na adresu natešeného sobolieho chlpáčika. Šťastne sme ale dorazili do penziónu pod skalným útvarom Organ, kde nás srdečne privítala čierna tibeťanka Ardin s Miškou, Tonkom a dvoma kámoškami-babičkami Činou a Guľou. Šteniatka odštartovali trojdňové šantenie a prekvapila aj dvanásťročná Čina, ktorá sa aj bez zubov snažila držať stranu "svojej" Ardinke. Všetky psy mohli byť celý čas na voľno, keďže je pozemok od cesty bezpečne oddelený plotom.

Takto v dobrej nálade sme sa dočkali aj príchodu stále striebornejšej Ňukinky (Anandi) s rodinkou Csillkou a Adriánom. Ňuki sa pridala k hre a ukázala, že aj keď je z vrhu najmenšia, jej temperament je stále najväčší a že sa len tak nejakej presily nezľakne. Keďže sme vedeli, že ďalšie šteniatka prídu neskôr, nečakali sme a hneď sme sa vrhli do prípravy vatry a opekačky. Šteniatka s Bhoomi na čele poctivo žobrali - my sme však boli dohodnutí, že si každý kŕmi svojho psa, aby sme mali pod kontrolou množstvo a zmes, ktorá bude v psích bruškách. Ako sme jedli, spustili sa rozhovory o tom, ktoré šteniatko čo vystrojilo a čo zničilo. Musíme priznať, že nám šteniatka a ich majitelia robia radosť - šteniatka majú zjavne dostatok možností na žutie všeličoho, lebo nábytok nezničili žiadny. A ani o topánkach nebola reč, aj keď sú už takmer všetky zúbky vymenené - u všetkých k našej maximálnej spokojnosti.

Keď nás vonku obklopila zima a tma, stiahli sme sa do veľkej spoločenskej miestnosti v penzióne. Nestihli sme sa ani zohriať a už sme sa tešili z príchodu čierno-bieleho Anshua so Silvikou a Romanom. Anshu priniesol do pokojnej chaty nový život. Má svoj jednoznačný názor, ktorý dlho a nahlas oznamuje okoliu. A keďže boli Ardin a Aryan vyhraní do sýtosti, stala sa "obeťou" Anshua Ňuki. Chvíľu síce robila dámu, že ona sa už po zotmení nehrá, ale dlho to hlasné presviedčanie nevydržala a nechala sa presvedčiť do dlhej a zábavnej hry, pri ktorej neraz položila nohatého Anshua na lopatky. Až keď boli obaja úplne ožužlaní a zavládlo ticho, mohli sme sa vybrať do svojich izieb a dobre sa vyspať pred plánovanou prechádzkou.

Ráno sme sa presvedčili o tom, že pri príprave raňajok najtrpezlivejšie pomáha Aryan - strážca kuchyne. Všetci však zjedli raňajky ako sa patrí a takto energiou vybavení sme sa vybrali k najbližšej križovatke turistických trás. Jedno bolo isté - pôjdeme po tej najľahšej trase, teda po zelenej. To sme netušili, čo za túru sme si na seba pripravili. Začalo sa to hneď zhurta ostro do kopca - povedali sme si, však asi je iba ostrý štart, potom to bude mierne. Nebolo. Ešteže s nami neboli žiadne rýchlonohé srnky, tempo bolo na turistov asi pomalé, ale užívali sme si prechádzku - aj keď do ostrého kopca - príroda žiarila všetkými jesennými farbami, slniečko svietilo, prosto idylka. Šteniatka stíhali aj hru aj postup smerom hore. Najviac rozruchu zase robili Ňukinka a Anshu - tí dvaja sa teda našli! Aryan sa skôr zaujímal o krásy prírody, zabehal si so šteniatkami menej, mal v očku stále svojho Braňa a Ardinka sa od svojej paničky takmer nepohla, keď sa chvíľku zabudla pri hre, hneď ustarostene pozerala, či sa jej Miška nestratila a hneď k nej utekala krútiť chvostíkom a zbožne pozerať.

Takto veselo sme sa s niekoľkými prestávkami "pre šteniatka" a pri štúdiu niekoľkých zastávok náučného chodníka dostali až ku Gotickej bráne - je to úchvatný komplex nádherných skalných útvarov, ktoré sa naši traja fotografi snažili zachytiť, urobili síce krásne snímky, ale ako sa hovorí - naživo je naživo. Síce nás v Gotickej bráne obklopovala hmla, ale rozhodli sme sa chvíľu tam pred zostupom zotrvať - reku možno sa vyčasí. A aj áno! Hmla sa začala dvíhať. Odkryli sa nám výhľady, ktoré brali dych. Nadšenie sa nám natrvalo usadilo v tvárach, všetci sme sa usmievali a pomaly prechádzali z výhliadky na výhliadku - predsa len to bolo vysoko a všade sa motali tibetskí dorastenci, na ktorých bolo treba trošku dávať pozor, aby nerozvážne neskočili do hĺbky. Všetci sme sa dostatočne pokochali, šteniatka sa napili, oddýchli si tentoraz naozaj a cesta nadol bola v podstate rýchla a bezproblémová.

Tešili sme sa na príchod do penziónu, obed a na privítanie piateho šteniatka - Tarka (Avatar) s majiteľmi Leničkou a Jirkom a kamarátom mladým tibeťákom Asánkom. Tí prišli podľa plánu, ešte za svetla, mohli sme teda znovu tešiť z ďalšej šteňacej naháňačky a vzájomného spoznávania sa. Skoro popoludní sme zase zapálili vatru, však pri ohníčku sa dobre sedí a pozvoľna prišlo na rad ďalšie mäsko a zelenina na opekanie. Opäť sme si pochutnali všetci, vrátane psíkov. Keď nás chlad vyhnal späť do chaty, v spoločenskej miestnosti sme si predviedli základy česania a výchovy tibetských výrastkov a až do neskorej noci - či skorého rána? - sme pri moravskej slivovici a rôznych slovenských vínach a pivách debatovali o všetkom možnom.

Ráno sme sa na raňajkách pripravili na miernejšiu prechádzku, v pláne bola iná trasa, tentoraz bez lozenia na skaly. Začínalo sa to podľa plánu - pekným lesným chodníkom. Les nás privítal doslova zlatým dažďom. Vial mierny vánok a zo stromov práve opadávalo zlatožlté lístie. Bolo to ako v rozprávke! Bhoomi mala v Asánkovi stáleho nápadníka, úplne mu poplietla hlavu a keď zistila, že bude naňho zbytočne ukazovať zuby a že bude zbytočne štekať, už iba odovzdane znášala jeho pozornosť. A my ostatní sme sa tešili z toho, akú dobrú gentlemanskú školu dostávajú Anshu, Aryan a Tarko. Anshu svoju snahu zapáčiť sa hlavne Ňukinke dotiahol do dokonalosti, keď pri chodníku našiel "hnedý parfém" a dôkladne sa v ňom vyváľal. Našťastie sme to zvládli bezoplachovým šampónom, ktorý je v takýchto podmienkach na nezaplatenie. Na lúke pod Súľovským hradom sme urobili pár spoločných fotiek, zamávali sme na rozlúčku Tarkovi, Asánkovi aj ich dvojnožcom Leničke a Jirkovi a vybrali sme sa po náučnom chodníku smerom na Súľovský hrad.

Aj keď sme plánovali po včerajšej túre miernejšiu prechádzku, na hrad viedla rovnaká strmina, ktorú miestami vystriedali rebríky a kovové úchyty. Takže o zábavu sme mali postarané. Šteniatka putovali pekne z rúčky do rúčky, Bhoomi väčšinu strmín zvládla po vlastných, ale aj ju sme si na dvoch miestach radšej podávali. Súľovský hrad pripomína už iba jeden múr medzi dvoma súľovskými skalami, ale je aj tak je to pohľad, ktorý stojí za tú túru. Cesta nadol pokračovala ešte zaujímavejšie, jednoznačne to nebola prechádzka, ale túra. Šteniatka boli často na rukách nielen kvôli terénu, ale aj preto, aby sa nepreťažili. Cestou nadol sme sa po náučnom chodníku dostali až na známe miesta - znova sme boli v Gotickej bráne!

Tentoraz sme sa tu však nezdržiavali, hnal nás smäd a hlad. Dolu sme si u strážkyne parkoviska kúpili turistickú známku, síce to nerobíme bežne, ale toto túra naozaj bola, prostredie bolo pekne upravené - smetie vyzbierané, rebríky aj úchyty pekne natreté, preto sme aspoň takto symbolicky podporili krásu Súľovských skál. Z osvieženia v reštaurácii sa stal obed, pekne sme si oddýchli a ten kilometrík k penziónu sme už prišli zase svižne. Kým sme vyťahovali všetko na dojedenie, psíci sa rozliezli a zdriemli si. Aj nám by taký popoludňajší spánok bodol, ale keďže bola nedeľa, museli sme baliť, rozlúčiť sa a vybrať sa každý svojím smerom.

Milá naša Khyi-Mi rodinka, veľmi vám ďakujeme za krásny víkend s vašimi našimi šteniatkami aj za to, že sa Ňukinka, Ardinka, Aryan, Tarko a Anshu majú u vás najlepšie! Za množstvo fotiek vďačíme Silvii, Braňovi a Milanovi. Tešíme sa niekedy zas na veľké rodinné stretnutie vrhu!